Prečo som si stále nezvykla? Odjakživa ma trápia choroby. Kolia ma ako horári mocné duby napadnuté lykožrútmi. Ach, tie moje virózy a bronchitídy. Laryngitídy a angíny. A iné zápaly...A vždy si vyberú tú najnevhodnejšiu chvíľu. Trýzniteľky!
Kráľ Oidipus bol myslím tiež svojim spôsobom trýzniteľ. Myslím SI! Nezabúdaj, preboha, písať myslím SI! Na maturitnom slohu to budú vyžadovať.
„Cogito ergo sum." A toto kto kedy vlastne povedal? Hľadám v papieroch...Chaos, chaos, chaos.
No nič, čo tam máme ďalej? Starovek, stredovek, renesancia, barok, klasi...Musia vonku štekať tí mizerní psi? Tí psy. Tiež môžeme využiť ukazovacie zámeno tie, kedy sa ale mení v podstatnom mene pes jota na ypsilon. Musia vonku štekať tie mizerné psy?
Tak toto bolo tiež v cieľových požiadavkách. Ešte že mám ako také základy zo základnej školy! Ak mám pravdu povedať, priznať sa - či už sama pred sebou alebo pred vami, čím ďalej, tým väčšmi som presvedčená o tom, že tá stredná škola mi dala teda všeličo. Skúsenosti, priateľov, skúsenosti, skúsenosti a opäť skúsenosti. Samostatnosť, cieľavedomosť, tvorivosť a odvahu vytýčiť si jasný cieľ a ísť hlavou často aj proti múru. Len "im" akosi unikla podstata veci. Za tie štyri roky strávené na gymnáziu, počas tých XY hodín, ktoré som presedela na zadku, sa toho na mňa nalepilo akosi málo. Nechápte ma zle, nie že by som bola osprostela, to nie. „Božechráň!", ako vie moja babička občas trefne „zaglosovať". Jednoducho sa mi zdá, že väčšinu času som fungovala tak, aby som sa mohla čo najlepšie zašiť a čo najviac uliať. Vždy, keď sa dalo a kde sa dalo. A verte, dalo sa to hocikedy a všelikde. Podotýkam, až na hodiny dejepisu. Kto si zažil aspoň jednu z tých nespočetne dlhých, otravných, nikdy nekončiacich hodín, vedel by pútavo porozprávať, čo je to „makačka"! V dni, keď sa tento predmet hrdo vynímal ešte aj z obyčajného kúska papiera v rozvrhu, som sa vracala domov ako zbitý pes. Trojnásobne prejdený modelom Škoda 205 v divokých „uliciach" Lunika 9 na štýl Bruce Willisa vo filme Pulp Fiction: Historky z podsvetia. Zvyšky následne využité na prípravu menu dňa. Tak nejako, približne som sa mohla cítiť.
Ale inak to bola lahoda. Celé štúdium. Bolo mi fajn. Bolo nám fajn. Zlaté časy sa však čím ďalej, tým nápadnejšie schyľujú ku koncu, ružové okuliare sa zapatrošili niekam do neznáma a v hlavách nám blikajú svetielkujúce pútače: WELCOME TO REALITY.
Blížia sa maturity. A ja viem, že po tomto všetkom, po tejto - v mojom okolí teraz často počúvam slovo fraška, sa pousmejem a poviem si: „Maturita-formalita." A tak, ako teraz starší kamaráti upokojujú mňa, tak ja budem povzbudzovať tých mladších. Ale nateraz si idem zaboriť hlavu do mojej elektronickej (pretože inú nemám!) učebnice z literatúry. A posnažím sa dobrať si všetko to, čo sme každý rok vypustili z plánu alebo sa to jednoducho pred prázdninami nestihlo dobrať. Že prečo? Lebo učebné osnovy robí zrejme nejaký dement, ktorý si dáva klapky na uši pred sťažujúcimi sa profesormi a žiakmi. A potom, keď sa toto učivo objaví na maturitnom teste a skupina testujúcich o ňom nemá ani obraz, nieto ešte zvuk, tento pán dement si zrejme silno zatvorí aj oči. Tvári sa, že je na inteligenčnej úrovni 2 až 3-ročného dieťaťa, ktoré pri zakrytí očí vlastnými pästičkami nadobúda pocit, že je neviditeľné.
A potom si otvorím referaty.sk a budem sa úpenlivo snažiť pochopiť súvislosti v dielach autorov, ktoré síce sú na zozname povinného čítania, ale podobne ako v prvom prípade, nielenže ich prečítané nemáme, ale mnohí z nás o nich ani len nepočuli.
Nakoniec, niekedy podvečer, si prezlečiem prepotené pyžamo, vyvetrám vydýchaný ťažký vzduch v izbe, šľahnem si nejaký ten „upokojovák" v podobe bielej tabletky-LEGÁLNEJ!, k tomu cca 20 - 30 kvapiek Pleumolysinu na suchý, dráždivý kašel. A vyložím si nohy. No namiesto mojich obľúbených tónov šíriacich pozitívnu energiu si pustím listening, alebo ak chcete - odposluch z predchádzajúcich rokov z maturitných testov z anglického jazyka. A ak nezaspím od vyčerpania, možno sa dozviem ešte dnes aj percentil, ktorý ma určite veľmi nepoteší, pretože profesori angličtiny, ktorý sa mi počas štvorročného štúdia striedali ako ponožky, ma toho zase až tak veľmi veľa nenaučili.
Ale hlavu hore maturanti. Tuším, že to bol Ander z Košíc, kto obľuboval výrok: „Dajak bulo, dajak budze..." Veď my to už nejako „dáme"!
