Kto nemá na výber, zvykne si. Rovnako ako ja. Na cestu bicyklom je škola ďaleko. Hlavne v nečase. A po našich považskobystrických cyklotrasách sa aj tak veľmi komfortne jazdiť nedá. Žiadne totiž nemáme. A tak každý deň, minimálne dvakrát, cestujem roztrasenou linkou číslo 2. Číslo na mojom osobnom „tachometri" najazdených kilometrov ukazuje hodnoty príbuzné hodnotám tachometra Praga V3S (vetrieska), nepekne odparkovanej na vrakovisku, v dávnych dobách slúžiacej na roľnícke práce JRD. Mojim jediným šťastím a výhodou zároveň sa stalo miesto bydliska. Rodinný dom sa nachádza blízko „konečnej". Nikdy som nemala problém chytiť si miesto na sedenie. Najväčšiu hrozbu však predstavujú ženy, ani nie slečny, ani nie staršie panie, ktoré si nárokujú právo na miestenku. Pred staršími ľuďmi vzdám poklonu. Rada. Rovnako pred mamičkami s deťmi. Ale aroganciou nech tieto Dámy, s prepáčením, dokazujú svoju „dôležitosť" inde.
A viete, čo je najväčší stereotyp? Cestovať stále rovnakou linkou. Stretávať stále rovnaké tváre. Ráno prispaté, večer strhané. Z práce, ťažkého nákladu v podobe nákupných tašiek. A zo stresu. Nie je čo spoznávať. Poznám ich dokonale. Cez rozhovory, pozorovanie, odpočúvanie. Občas napovie reč tela, inokedy jeho pach. Viem uhádnuť, kto mal čo na raňajky. Kto si ako dôkladne potrpí na ústnej hygiene. Kto vie a kto to nedokáže. Ovládať vlastný zvierač. A komu slúži len na okrasu. Bez ladu a skladu. Poznám ich osudy. Trápenia, radosti, želania aj... Viem o ich minulosti, čo robia v prítomnosti i plány do budúcnosti. Viem to napriek tomu, že by som si to uvedomovala. Je to ako cesta výťahom. Rozhovor so susedom a nekonečné čakanie, kedy budeme doma. Obsah rozhovoru si väčšinou pamätáme ani nie 5 minút.
Ráno. Nadmernú väčšinu posádky tvoria predškoláci, školáci a seniori. Možno ich rozdeliť do troch skupín. Prvú tvoria tí, ktorých skoro ráno ženie z vyhriatych duchien túžba po stretnutí s Bohom. Mieria do chrámov, kostolov a kaplniek. Na svätú omšu. Občas zabudnú cieľ svojej cesty a správajú sa, akoby mali namierené do nevestinca. Viem to, lebo rozprávajú hlasno. Druhá skupina je ovládaná marketingom obchodných reťazcov. Shopoholici. Milovníci žltej a červenej farby, oblúčikov, fliačikov, bubliniek a iných geo aj negeometrických tvarov svietiacich z letákov. Obľúbenci slova AKCIA. Túto skupinu vezie autobus prevažne vo štvrtok. V LIDLI sú dôchodcovské zľavy. Musím uznať, dobrá stratégia. Klobúk dolu, LIDL. Napokon Hypochondri. Tak možno výstižne označiť tých, ktorých Matka Príroda zaťažila všetkými chorobami sveta. Tých, ktorí chodia na preventívnu prehliadku k „obvoďákovi" nie raz za rok. Ani nie každého pol roka. Platonická láska k lekárom a nuda ich do ordinácií láka každý týždeň. Tretia skupina.
Obed. Nie predškoláci, školáci, ale záškoláci. Tí cestujú v obedných hodinách. Plus zvyšná kategória: Z KAŽDÉHO ROŽKU TROŠKU. A seniori sa vracajú späť domov.
Večer. Školopovinní a práce povinní. Školáci mieria jednoducho „na von". Stručne, jasne, nevýstižne. Tak vždy hlásia svoj odchod z domu. Vo väčšine prípadov rodičia nestihnú vypátrať kam, s kým a dokedy. Pracujúca skupina pred odchodom pol hodinu hromží. Kam idú vie celá ulica. Podrobnosti o tom, s kým idú a kedy sa vrátia, vie občas aj ľudstvo o ulicu ďalej. Nočné smeny nie sú príjemnou súčasťou života.
Verejná doprava. Vrcholne neobľúbená. Nekomfortná. Nehygienická. Nepraktická. Nerýchla. A už vôbec nie je voňavá. Vôňu stovky aromatických stromčekov rozvešaných po autobuse možno prirovnať k hovnu v lese. Ale cesta je vždy prežitá inak. Môžete ísť rovnakou trasou každý deň. Scenériu poznať spamäti. A nikdy to nie je rovnaké. To je jedna z výhod cestovania. Druhou sú humorné situácie, ktoré k cestovaniu neoddeliteľne patria. A ak toto nestačí, poznám ešte jednu výhodu. Vždy iné tváre. Žiadny stereotyp. Jednotvárnosť bokom.
Pokiaľ necestujete rovnakou linkou. Tam. Aj späť.